Reálna svadba našej nevesty Ľudmilky
Nakoniec to predsa vyšlo...
S Tomášom a mnou to rozhodne nebol ten typ vzťahu, kedy sa pozriete na nový mladý pár a poviete si „títo sa určite vezmú“. Poznali sme sa dlho, vedeli sme o sebe po tých rokoch asi všetko ale vždy sme sa dokázali predsalen niečím zaskočiť, a to v dobrom aj v zlom ako sa vraví... A toto bolo to čo nás oboch presvedčilo, že napriek tomu akí sme mladí sa vezmeme. Lebo svadobným sľubom sme žili už dávno predtým ako sme si vymenili obrúčky.
Odkedy sme si povedali naše áno, dávali sme dokopy moje prehnané rozprávkové predstavy o svadbe s tými jeho relistickejšími a dosiahnuteľnejšími. Takto sme si nakoniec vyskladali „tú našu“ svadbu, ktorú sme si užili tak my ako svadobní hostia. Keďže ja som nenapraviteľný plánovač a perfekcionista a Tomáš naopak žije pomerne fexibilným životom miestami som mala pocit, že svadbu nezvládneme nikdy. Odmalička som sa chcela vydávať ako princezná, preto som presne vedela aký typ šiat bude ten pravý, honosné a s dlhou vlečkou. Ako jedna z mála neviest som si vyhliadla jedny, našla som salón kde ich mali, na prvej skúške som si ich objednala a iné nemali šancu. Čo sa týka plánovania tých organizačnejších vecí ako hostina, fotograf, zasadací poriadok tam to bolo o kompromisoch a hľadaní spoločnej priechodnej cesty. Ja som si žila svoju rozprávku a Tomáš ma v nej držal nohami na zemi (alebo aspoň kúsok nad zemou), ale na druhej strane robil všetko pre to aby sa výsledok podobal na to známe „a žili spolu šťastne až...“????. Keďže sme si všetko chytali sami a chceli sme aby sa hostia prišli naozaj len zabaviť namakali sme sa možno viac ako iné páry, ale s odstupom času to obaja hodnotíme ako najlepšie rozhodnutie lebo všetko bolo presne tak ako sme chceli, nič nezostalo náhode, (nič okrem počasia, ktoré aj napriek neprieznivým predpovediam vyšlo nádherné), a my sme sa v sobotu ráno zobudili len s pocitom šťastia a nedočkavosti.
Veľa ľudí si povie, že svadba je jedným z najstresujúcejších dní života ale z vlastnej skúsenosti každému hovorím, že tento typ stresu stál za to. Všetky tie nervy, počarbané papiere so zasadacím poriadkom a myšlienky typu „čo ak sme na niečo zabudli...“ boli zabudnuté v momente keď ma Tomáš prvý krát v to ráno videl vo dverách a rozplakal sa, tak od srdca, z dojatia a šťastia. A ja? Ja som sa v ten deň cítila ako v mojej vlastnej rozprávne o Popoluške, ibaže táto bola skutočná.
